ako pôda bez vlahy
starnem
pri prepieraní dna
čo sa usádza
a tvrdne
v hlbočine hriechov
kde oči vytepali
tisícky nocí
za bieleho dňa
som strom bez lístia
blúdiaci
po spálenej kôre
keď nikto nestráži
páľavu skutkov
v ktorých sa zožieram
dnes
i každý večer
keď zhasnú pouličné lampy
som jazero bez rieky
čo v sebe dusí
všetky svoje smútky
a jeden naviac
keď nemôžem darovať
svoj úsmev a čas
roztrapateným končekom
z tvojch vlasov
vlastne ani neviem kto si
ale veľmi mi chýbaš
bez ... alebo portrét môjho ja
11. 10. 2008
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.